Koncept minuloročného albumu „Palace Of Mirrors“ bol od začiatku širší, než cédéčko. DVD so živým záznamom celého albumu, koncipované ako film, natočený na základe kratučkej sci-fi poviedky „Horse Coffin“ („Rakva v tvare koňa“) z kuchyne Tima Smolensa a režiséra Chipa Yamadu, na seba nenechalo dlho čakať.

Bohužiaľ, miesto podporenia celého projektu výpravnou a prepracovanou show „Palace Of Mirrors Live“ ukazuje, že ESTRADASPHERE sú stále len „low-budget“ študentským vtípkom, zhodou okolností majstrovsky zahraným. Kým CD si zaslúžene získalo pozitívne ohlasy, DVD zlyháva práve v tom, čím by toto médium malo hudbu obohatiť.

Koncert, umiestnený do stiesneného santacruzského klubu, nedal veľa priestoru na kreatívnu kameru a dojmu nepomohli ani statickí muzikanti – vedecké plášte Tima Smolensa a Jasona Schimmela a lunaparkové okuliare trúbkara a huslistu Timba Harrisa sú málo na to, aby sa dalo hovoriť o pódiovej show. Skutočný problém však tkvie v nasnímaní. Záznam nezriedka naráža na technické limity kamery, stráca sa ostrosť a pritmavý obraz trpí kompresnými artefaktami – skrátka sa nie je veľmi na čo pozerať. I keď po notoricky známej „Smuggled Mutation“ sa pódium presvetlí a situácia sa výrazne lepší, bolo by alibistické hovoriť o spokojnosti. Hudobne pritom ESTRADASPHERE nie je čo vytknúť, aj keď výkon celej skupiny nie je úplne stopercentný a v šialenom guláši s ingredienciami od klezmeru po deathmetal sa zopár falošných alebo odfláknutých tónov nájde. Centrálnou postavou – okrem Timba Harrisa, ktorého si kamera všíma najviac – je v svojich sólo partoch Kevin Kmetz, ktorého exotický šamisen dostáva zaslúžene nemalý priestor.

Samotný „film“ je viac-menej sledom nezriedka statických obrazov a na aspoň čiastočné pochopenie príbehu, v ktorom hrá sama skupina, si treba polistovať v booklete. Jeho vizuálna stránka opäť trpí slabou kamerou – projekciu je ťažké zachytiť v celej šírke (nezvyklé, symetricky umiestnené plátna akoby vystupujúce spoza hudobníkov kameramanovi nepomáhajú) a prelínačky, v ktorých je obraz v popredí, pôsobia len ako dekorácia. Je možné, že si hru ESTRADASPHERE dokážete vychutnať aj napriek spomínaným machuliam, ak sa však vyžívate v hľadaní detailov oproti štúdiovej verzii (je ich dosť – od odlišných aranží až po zmeny v trackliste), možno bude lepšie vypnúť obraz. Je ťažké udržať pozornosť, keď projekcia príliš neupúta a muzikantom na prsty takisto nie je vidno.

Bonusom je hodinový „otvárací set“, v ktorého prvej polovici si ESTRADASPHERE podali klasické filmové melódie (z Felliniho filmu „Giulietta a duchovia“ či „Závratu“ Alfreda Hitchcocka), jazzové klasiky i Frédérica Chopina. Druhá polovica rovnako problematicky zosnímaného vystúpenia začína kovbojskou skladbou „American Tough“ (jedinou spievanou), v ktorej ESTRADASPHERE ukazujú presne ten zmysel pre hravosť, vtip a iróniu, ktorým sa preslávili. Záverečná „Hunger Strike“ z debutu „It’s Understood“ trvá neznesiteľnú polhodinu a od nosného motívu sa vydáva do početných improvizácií prekladaných povedomými úryvkami a citáciami, aby sa s ním pretla len párkrát. Niečo pre zberateľov a bezhraničných obdivovateľov chlapíkov zo Santa Cruz, rovnako ako dokument, na ploche dvoch desiatok minút sledujúci kapelu na turné, v ich vlastnom štúdiu i „len tak“.

DVD „Palace Of Mirrors Live“ sklamalo tým, koľko ostáva dlžné potenciálu, ktorým celý materiál a jeho interpreti disponujú. Hudba na kotúčiku obsiahnutá si už svoje detailné hodnotenie na Metalopolis vyslúžila, takže verdikt patrí striktne videu – a to je sotva priemerné.